Či už ju máte radi v zmrzline, káve, pudingu alebo proteínových kokteiloch, vanilka, na ktorej si budete pochutnávať v budúcnosti, môže chutiť o niečo sladšie vďaka prekvapivej novej zložke: použitému plastu. Premena vyradeného plastu na dezert by takto mohla zatraktívniť recykláciu, tvrdia vedci. 
Pravdou je, že to neznie veľmi lákavo. Vedcom zo Škótskej univerzity v Edinburghu však oveľa častejšie nedá spávať plastový odpad, ktorý sa v súčasnosti dostáva do oceánu rýchlosťou 8 miliónov ton ročne – teda dosť rýchlo na to, aby tento plastový odpad do roku 2050 prevážil nad všetkými rybami v oceáne (podľa Conservation International). Aby pomohli zastaviť príliv plastového znečistenia na súši a v mori, vymysleli nový spôsob, ako ho premeniť na vanilín, chemickú zlúčeninu vo vanilkovom extrakte, ktorá mu dodáva výraznú vanilkovú arómu a chuť.
Toto síce možno nájsť aj v prírodnom extrakte z vanilkových strukov, vanilín sa však dá vyrobiť aj synteticky s použitím chemikálií získaných z ropy. Aby ho vytvorili z plastu, výskumníci namiesto toho geneticky upravili kmeň baktérie E. coli tak, aby mohol vyrábať vanilín z kyseliny tereftalovej (TA) – suroviny používanej pri výrobe plastových fliaš, ktorú možno rozložiť pomocou špeciálnych enzýmov. Z dôvodu, že sa využíva mikrobiálna fermentácia, je chémia podobná ako pri varení piva.
„Globálna kríza plastového odpadu je v súčasnosti považovaná za jeden z najnaliehavejších environmentálnych problémov, ktorým naša planéta čelí,“ uvádzajú vedci Joanna Sadler a Stephen Wallace vo svojom výskume, ktorý bol zverejnený v časopise Green Chemistry. Ich práca, ako hovoria, „demonštruje prvú biologickú konverziu plastového odpadu na vanilín pomocou upraveného mikroorganizmu“.
„Toto je prvý príklad využitia biologického systému na recykláciu plastového odpadu na vzácnu priemyselnú chemikáliu, čo môže mať veľmi zaujímavé dôsledky na obehové hospodárstvo,“ povedal Sadler pre britský denník The Guardian.
Podľa tohto článku sa približne 85 % svetového vanilínu vyrába z chemikálií, ktoré pochádzajú z fosílnych palív vrátane ropy. Je to preto, že dopyt po vanilíne (ktorý sa všeobecne používa nielen v potravinách, ale aj v kozmetike, liečivách, čistiacich prostriedkoch a herbicídoch) ďaleko prevyšuje ponuku. Na Madagaskare, kde sa pestuje 80 % prírodnej vanilky, je opeľovanie, zber a sušenie vanilkových bôbov veľmi namáhavým a zdĺhavým procesom, ktorý je aktuálne nepostačujúci pre súčasný dopyt po vanilíne. A aj keby to bolo možné, jediným spôsobom, ako prirodzene zvýšiť produkciu vanilínu, by bolo vysadiť viac vanilkových plantáží, čo by zas viedlo k odlesňovaniu.
Schopnosť vyrábať vanilín z plastov namiesto ropy pre svet znamená zvýšenie dodávok vanilínu a zároveň obmedzenie plastového odpadu, zníženie závislosti priemyslu od fosílnych palív a v neposlednom rade zachovanie lesov.
„Je to skutočne zaujímavé využitie mikrobiálnej vedy na zlepšenie udržateľnosti,“ povedal pre The Guardian Ellis Crawford, britský vydavateľ v Kráľovskom chemickom inštitúte. „Využitie mikróbov na premenu odpadových plastov, ktoré škodia životnému prostrediu, na dôležitú svetovú komoditu, je nádhernou ukážkou zelenej chémie.“
Výskumníci počas svojich experimentov úspešne premenili 79 % kyseliny tereftalovej v recyklovanom plaste na vanilín. Sadler a Wallace pritom veria, že môžu ďalej zvýšiť túto mieru konverzie a možno dokonca vyrobiť ďalšie chemikálie, ako sú napríklad zlúčeniny používané v parfumoch.
„Naša práca spochybňuje vnímanie plastov ako problematického odpadu a namiesto toho demonštruje jeho využitie ako nového zdroja uhlíka, z ktorého možno vyrábať produkty vysokej hodnoty,“ povedal Wallace pre The Guardian.
Univerzita v Edinburghu je najnovšou inštitúciou, ktorá skúma alternatívne, udržateľné zdroje vanilínu. Ako príklad nám môže poslúžiť aj nórska spoločnosť Borregaard, ktorá vyrába a predáva vanilín získaný z dreva, napríklad zo smrekov, už od roku 1962. V roku 2009 zverejnila nezávislú analýzu, ktorá poukazuje na to, že emisie skleníkových plynov z výroby vanilínu na báze dreva v jej „biorafinérii“ sú o 90 % nižšie ako emisie skleníkových plynov z výroby vanilínu na báze ropy.
„Keďže príroda nebude schopná dodať svetovému trhu dostatok vanilky, potrebujeme alternatívy, ktoré by mohli byť omnoho lepšie z hľadiska udržateľnosti,“ povedal Thomas Mardewel, obchodný riaditeľ pre aromatické chemikálie v Borregaard, v rozhovore pre FoodNavigator.com v roku 2009.
